Ako ma depresia naučila milovať život.

Viem, viem, depresia sa zvyčajne nespája s ničím pozitívnym, chceme ju ,,preč", je to ,,fuj". Nebudem za hrdinku, som rada, že hoci sme si dôverne potykali, dnes sa na seba dívame z diaľky. Vieme jedna o druhej, rešpektujeme sa, nezabúdame, aké vratké a úderné vedia byť jej návraty. 

 

Snažila som sa ju pokoriť, poraziť, premôcť 4 roky. Čím viac som jej zazlievala, čo mi robí, tým viac mi o sebe túžila povedat. Tým viac sa túžila predviesť. Tým vrúcnejšie bolo jej objatie.

 

Viem aké je to:

Nespať v noci a cez deň nevedieť žiť a túžiť po spánku, aby v noci som opäť nezaspala.

Viem, aké je to necítiť. 

Nič. 

Vidieť svoje deti a necítiť ich.

Vidieť svojho muža a necítiť ho. 

Vidieť chvíľu, ktorú si pamätám, že kedysi bola radosťou, no ako tá istá chvíľa je prázdna ako všetky iné. 

 

Moja stratégia na ňu nefungovala. A tak som sa jedného dňa vzdala a povedala si. ,,Aj tak si tu, zdá sa, že nikam ďalej sa neponáhľaš, tak ma nauč, kto si naozaj a prečo ostávaš. "

 

Ona na to: ,,Ja som to, čo ty si naozaj. Trpíš preto, lebo sa brániš sama sebe."

,,Nechápem." 

,,Snažíš sa žiť podľa štandardov, ktoré ti nepatria a v ktorých nie je miesto pre teba celú. Uverila si, že dobrá mama je len tá, ktorá je iba mamou. Že ak svojim deťom nedáš 100%, nebude to stačiť. Nebude to dosť. A aby si mohla dať tých 100%, všetky ostatné percentá, ktoré ťa tvoria bolo treba zaparkovať do vyhnanstva na neurčito. 

Zamysli sa nad čím v noci rozmýšľaš, keď nemôžeš spať?"

 

,,Nad množstvom nápadov, ktoré mám, ale teraz sa nehodia, lebo som Mama, lebo by vyžadovali čas, energiu, pozornosť. Iba vtedy ich viem počuť, iba v noci, keď všetko okolo stíchne, viem počuť, čo sa sama sebe snažím povedať. Čo ďalšie sa cezomňa snaží a túži do môjho života narodiť."

 

,,Koľko z teba majú tvoje deti počas dňa, keď ťa aj tak odstavím?" Pýta sa depresia.

,,0. Som tu telom, ale nie som k dispozícii, aby som bola tým, čo práve potrebujú." 

 

Long story short...

 

Namiesto boja ma začala učiť. O tom, kde všade mi na sebe nezáleží a malo by. Kde všade samu seba odkladám na ,,vhodnejší čas". Kam až sa môj život snaží posunúť, keby mohol. 

 

A všetka moja energia išla do snahy udržat to, ako by to malo byť, až mi neostala žiadna pre skutočný život. Ten naozaj môj, nie ten prevzatý ,,ideálny". 

 

Zachránila mi život, hoci som si dlho myslela, že sa mi ho snažila vziať.

 

Pripomenula mi, že dovoliť si musím najprv ja. Lebo klietky, ktoré mi bránia existujú viac vo mne, než vonku.

 

Videla ma očami, ktorými som sa ja vidieť nedokázala. Videla moje dary, trúfalosť, živosť, veľkosť a pestrosť, na ktorú som ja zabudla. A neuhla, kým som sa na ne nerozpomenula a nepozvala ich späť. 

 

Bola roztlieskavačkou, ktorá kričala: ,, Ešte! To stále nie je všetko. Ešte si dovoľ ešte si trúfni, až kým sa k sebe nepriznáš celá!"

A tak som sa priznávala...Kúsok po kúsku, sama pred sebou, odzbrojovala hanbu a štandardy, ktoré mi nepatrili, no zbavili ma seba.

 

A začala som cítiť. 

A dýchať. 

A spať. 

A žiť. 

A milovať.

 

Nebola mi prekliatím, ako sa v alopatickom modeli duševného zdravia traduje. Bola mi vykupiteľkou. Bola advokátkou toho, čo ešte stále plápolalo životom a napriek všetkým pokusom ju odohnať na mňa nezanevrela, kým som sa neuzrela. 

 

Naučila ma, že nie som dobrá mama, keď som iba mama, no som skvelá mama, keď som sama sebou. A vtedy sú aj moje deti samé sebou a láska prúdi sama a potreby sa stretávajú. 

 

Odvtedy ubehlo pár rokov a bežné každodenné chvíle sú pre mňa slávnosťou. Lebo viem a poznám, aký priepastný rozdiel je v nich iba byť a naozaj ich vnímať. Všímam si všetky detaily, ktoré v nich sú, lebo mám s čím porovnať, keď tam pre mňa neboli. 

 

To čo svet nazval depresiou, mi je poruke. No v úctivej a rešpektujúcej vzdialenosti. Stojí bokom, fandí, nadchýňa sa a pohľadom neustále pripomína MÔŽEŠ. Nie je katom ani hrozbou. Je advokátkou, keď sa sama sebe stratím z dohľadu, vtedy prikročí a ja si spomeniem. Na seba, na body, kde som si ušla a kde sa natočiť v smere vlastného kurzu. 

 

Milujem ju, vážim si ju a navždy jej ďakujem, že hoci mi trvalo porozumieť jej úlohe, že ju takú zásadnú predsalen zohrala. A vrátila mi to najcennejšie zo seba, čo som po ceste postrácala, zanechala, odovzdala, uverila, že mi nemôže patriť. 

 

Poskladala ma späť. 

 

Nevolám ju viac depresia. 

Je to advokátka a strážkyňa mojej živosti, blaha a možností. 

Bdie nadomnou a háji moje najvyššie záujmy, hoci by sa im celý svet otočil chrbtom, či nad nimi krivil ústami.

 

To všetko dokáže zvedavosť. To všetko dokáže dôvera, že sa v nás deje niečo veľmi múdre a že sa v každej chvíli pokúšame sami sebe niečo povedať. Niečo, na čom životu naozaj záleží. 

Kým máme len jedna na druhú názor, obe trpíme. Keď máme vzťah, prenášame hory. 

 

Tak prosté a zložité zaroveň. 

No stojí to za to. 

Byť sám/ sama sebe nablízku. 

 

Čo by ti povedalo to, čo ťa práve trápi, keby si sa na to na chvíľu nedíval/a ako na problém, ale snahu pre teba nejako osožne konať?

 

Napíš mi, rada si prečítam. 

 

Objímam ťa a verím, že to, čo práve žiješ je múdre, dôvtipné a na tvojej strane. Vždy. 

 

Dospoznania,

 

Daniela