Milý kapitalizmus...
Milý kapitalizmus,
Úvodom môjho listu ti chcem povedať, že mám na teba ťažké srdce. Just to set the tone. Spravil si počas svojho života veci, ktoré voči mne neboli fér. Spravil si veci, ktoré ma ranili.
Presvedčil si ma, že som nepotrebná, že ma nie je treba. Ako? Prehliadaním, zahanbovaním, častovaním ma menami, ktoré mi nepatria. Predstavoval si ma ako slabosť, ako niečo čo je na obtiaž, niečo čo nie je užitočné.
Naopak iných si vyzdvihoval a protežoval. Dal si ich vyššie. Napríklad Silu, Vytvalosť, Výkon, Dokazovanie, Presahovanie, Súťaživosť, Workoholizmus, Necitlivosť. Vyhoreniu si lichotil, že je známkou, že všetkým predošlým ľudia disponuju v adekvátnej miere, ktorú si stanovil za normu.
Ale vieš čo si nevedel? Čo si pre svoju aroganciu, úzky viewpoint, nulovú zvedavosť nikdy nepochopil? Že sila a vytvralosť fungujú ako gepard. Vedia sa zapnúť v určitom časovom úseku, ktorý ale má svoje limity.
Sila sa potrebuje zotavovať, potrebuje súcit, vďaku za odvedené a bdelosť o jej potreby.
Tušíš ty vôbec, kde ona má na toto priestor? Kde jej to treba poskytnúť? Kto jej to vie poskytnúť? Tak ja ti to poviem, JA!
Áno, tá z vyhnanstva, tá nepopulárna, ktorá sa v tvojej prítomnosti nemá ukazovať, a keď sa tak náhodou stane, prehliadneš ju alebo so znechuteným zase vyhostíš.
Ja som zázemín a útočiskom pre silu. Mne do lona skláňa hlavu po svojich vrcholových výkonoch. V mojej spoločnosti nachádza inšpiráciu, kde je skutočné osožná a k čomu môže prispieť. Pri mne sa rozpomína na svoju hodnotu a kvality. Ja som jej bútľavou vŕbou, kde môže vyslziť všetky zážitky zo skúšiek, ktoré zdolala.
Vieš čo sa stane keď nás rozdelíš a odlúčiš? -Sila sa mení na kŕč.
-Mení sa z podpory na bolesť.
-Mení sa z pružnosti na strnulú tvrdosť, ktorá pod neustálym tlakom na používanie začína praskať pod svojim naoko tvrdým povrchom.
Prestáva dýchať...
Schne...
Opotrebúvajú sa jej súčiastky...
Starne...
Začína volať o pomoc...
Ty však nepočuješ...
A tak nepočutá, nevidená, zahanbená, použitá, bez kúska rozpoznania a ocenenia zomiera...
S vedomím, že sa možno dosť nesnažila. Veď iným silám to asi ide večne. Len ona to nedala. Bola asi nejaká pokazená, obmedzená. S týmto vedomím o sebe, s touto HANBOU zomiera.
Pritom si to bol TY, kto nerozpoznal jej komplexnosť. Ty si ju zneužil. Chcem veriť, že si len tiež nepochopeným nástrojom v nešikovných, nezvedavých rukách, hladných po moci. Chcem veriť, že aj tvoja komplexnosť nebola pochopená, uzretá. Že si na ceste k svojej HUMÁNNEJ podobe. A že pozveš okrem mňa z vyhnanstva aj ostatných. Že uznáš každému z nás naše nepostradateľné kvality, ktorými prispievame k celku.
Vedz, že vidím, čo robíš. Môžeš ma prehliadať, no dôležité je to, že JA sa vidím.
Nájdem si cestu skrz cítiace ľudské srdcia.
Nájdem si cestu, na ktorú svieti láska.
A znovuzrodím všekty unavené sily.
Už však nebudú slúžiť tebe.
Budú budovať.
Budú tvoriť.
Diela srdca a ľudskosti.
Udržať krok s nimi od teba bude vyžadovať veľkú introspektívu, pokoru a ochotu sa učiť, vyvíjať a rásť... Nie v službe chamtivosti, ale ĽUDKOSTI. Ten čas je tu...
S pozdravom,
Neha
Aj toto sa deje na individuálkach.