To, čo nepovieme, sa nesčíta. Násobí sa.

Pôsobí v tom zložené úročenie.

Všetko, čo sa rozhodneme nepovedať, zatajiť či zamlčať – hoci je to pre nás dôležité a pravdivé – sa nesčítava.

Úročí sa.

Spočiatku sa zdá, že sa nič nedeje.
Až kým sa všetky premlčania nezačnú násobiť samé zo seba.

 
Prečo mlčíme?
-bojíme sa prudkej reakcie, ktorej by sme nevedeli čeliť,
-bojíme sa dôsledkov, ktoré by nás znevýhodnili,
-bojíme sa, že raníme a druhému pripravíme „test“, namiesto toho, aby sme ho pustili do našej reality,
-myslíme si, že vieme, čo tým druhý myslel, a uzavrieme príbeh bez overenia.
 
Čo sa deje v skutočnosti?
-druhý netuší, čo je pre nás dôležité a prečo,
-žije v presvedčení, že je všetko v poriadku,
-cíti čoraz viac odporu a znechutenia,
-prvý si začne myslieť, že druhý ho ignoruje naschvál.
 
Realita na konci krivky
To, čo sme nepovedali slovami, začneme hovoriť:

-tónom,
-správaním,
-výrazom,
-odstupom,
-pohŕdaním.

A človek, ktorý nám bol kedysi blízky, sa v našej optike premaľuje na niekoho, koho už nedokážeme vystáť.

Premlčanie nikdy nie je zadarmo.
Nikdy.
V žiadnej podobe.
Z akéhokoľvek dôvodu.

Vždy sa úročí.

Do rozmerov gigantickej snehovej gule.

A vždy rozfúka práve to, čo sme ním chceli ochrániť.

 
Prejaviť sa to môže za pár hodín.
Ale aj za desaťročia.

-manželia po 40 rokoch spolu,
-prvé rande,
-spolumajitelia firmy,
-rodič a dospelé dieťa,
-kamarátka, ktorej povieš: „nemôžem na obed“.
Platí to every single time.

A aj práve preto vznikla Človečina

Nie ako hra.

Ale ako priestor, kde sa dá povedať to, čo by sme inak nechali úročiť v tichu.

Otázky v nej robia niečo jednoduché a zároveň vzácne:
-dávajú slovám bezpečný moment, kedy môžu zaznieť skôr, než sa -zmenia na tón, pohľad alebo vzdialenosť.

Nie preto, aby sme mali pravdu.
Ale aby sme sa ešte stihli počuť.