PMS nie je prekliatie, ale kľúč

„Bože, zase mám PMS. Len by som jedla, všetci ma hnevajú, mám krátku zápalnú šnúru a život sa mi zdá celý pokazený!“

PMS je démon!
Aspoň tak je nám to podsúvané.
Až tomu samy uveríme.

Čo ak je ale PMS veľmi múdry a sofistikovaný posol?

Počas mesiaca u nás prevažujú vzťahové hormóny – telo sa buď snaží otehotnieť, alebo eviduje, že má deti, o ktoré sa treba starať.
Pred menštruáciou si však náš mozog uvedomí, že tento mesiac tehotenstvo nebude. Vzťahové hormóny idú do úzadia a žena zrazu začína počuť samú seba.

Aby sa však skutočne počula, odkazy musia byť intenzívne, úderné a akútne – také, ktoré prehlušia program „dobrej ženy“, čo má tých, ktorých miluje, vždy pred sebou.

Všetko, čo sme počas mesiaca nepriznali, nepovedali, nevypýtali si či neodmietli, si počká na zúčtovanie. Na svoju jedinú chvíľu v mesiaci, keď si žena dovolí myslieť viac na seba a pre seba, než na iných.

Kultúra, ktorá profituje z neviditeľnej ženskej práce a obety, sa rozhodla, že PMS zdémonizuje. Aby žena vnímala seba ako problém.
Keď ju presvedčíme, že ona je problém, nebude svietiť na dysfunkcie, na ktorých stojí spoločenský ekosystém, v ktorom je nútená žiť. Ten, ktorý ju prehliada a zahanbuje zakaždým, keď sa pokúsi otočiť aj k sebe – k vlastným túžbam, snom a potrebám. K svojim pravdivým ÁNO a NIE.

PMS nie je vada. Je to baterka, ktorá svieti tam, kde sme sa v ruchu života prehliadli a umlčali.

Možno tvoj muž nie je úplný „fas–“, ako na teba v PMS vrieska vnútorná siréna. No stojí za to preskúmať, na čo sa tá, čo v tebe kričí alebo pohŕda, snaží poukázať. Môže ísť o úplnú maličkosť, ktorú si v bežnom ruchu života nedovoľuješ ani všimnúť – a predsa by zdvihla kvalitu toho, ako sa vo vzťahu či v živote máš.

Často sa totiž nehneváme na druhých za to, čo (ne)robia, ale na seba – že si nedovoľujeme mať to pre seba. Že si nedovoľujeme môcť chcieť a žiť až takto.

Keď si to dovoľovať začneme, začíname byť samy pre seba bezpečné. A naša vnútorná ochrankyňa, ktorá háji naše najvyššie záujmy, už nemusí zasahovať tak intenzívne a hasiť požiar.

Ak sa chceš viac a úprimnejšie počuť kedykoľvek, a nečakať len na „zúčtovací týždeň“, s Denníkom k sebe si vždy nastavíš súcitné ucho, aby si začula, čo sa snažíš sama sebe povedať.

Alebo si to dovolíš povedať tým okolo teba – práve s Človečinami, ktoré sa ťa opýtajú aj na to, čo si o sebe možno musela zabudnúť.