Kde sme to s tými emóciami nechtiac po*rali?
Prečo emócie buď potláčame alebo nás ovládajú?
Emócia je prazákladným poslom o situácii, prostredí, stave a nášom prežívaní.
Konať z emócie nám ale nemusí byť vždy užitočné.
Emócia sa cíti, venuje sa jej záujem, a pozornosť a nasleduje sa cesta, pohyb k jej plnému posolstvu- o nás, o svete, o druhých, živote o našej momentálnej pravde.
Emócie sa zdémonizovali a na druhej polarite zakázali, potlačili práve preto, že keď sa z nich koná, zvyčajne to nedopadne práve najlepšie pre nikoho.
Preto druhá stratégia zase bráni emócií, akokoľvek nás o nás informovať, jej energia si musí nájsť alternatívny prejav ako sa v systéme prejaviť- symptóm, únava, choroba, výbuch na mieste, ktorému skutočne nepatrí ale je tam najmenej nepovolená. Rovnaká spúšť ako v prvom scenári, len v inom kabáte a na inom mieste, než pre ktoré sa snaží skutočne konať.
Emócia je extrémne silný a nápomocný zdroj orientácie v živote a osobnom rozmere nás v ňom.
Je poslom k obrovským zdrojom, silám a kvalitám, poznaniam a návratom po seba. A vie byť tým najspoľahlivejšín GPS o toku života v nás a o situáciách, v ktorých sa žijeme. Keď vieme ako s ňou komunikovať, vie byť najväčším spojencom nášho života.
Keď nás emócia nevedie životom, ale dovolíme jej priviesť nás k sebe samým, odtiaľ sme my tými, ktorí sú vodcami v rytme nasej pravosti a pravdy.
